Ústavná zmluva Európskej únie
Autor: Adolf Novotný
Ústavná zmluva Európskej únie
(Zmluva o ústave pre Európu) – dokument, ktorý predstavuje hlavný výsledok práce Konventu, výrazne zjednodušuje a sprehľadňuje právny rámec EÚ, vytvára priestor pre vyššiu kontrolovateľnosť jej inštitúcií a jej demokratickejšie a transparentnejšie fungovanie. Bol slávnostne podpísaný 29. 10. 2004 na summite EÚ v Ríme.
Aj keď nejde o ústavu v dnešnom chápaní ako základného zákona štátu, ktorý odvíja svoju autoritu a legitimitu od jedného štátotvorného národa, stane sa však normou s najvyššou právnou silou v EÚ a v tomto zmysle splnia atribúty ústavy ako základného zákona. Z formálneho hľadiska ide o regionálnu mnohostrannú medzinárodnú zmluvu, ktorá podlieha ratifikácii všetkých členských štátov. Zmluvný charakter dokumentu potvrdzuje aj explicitne formulovaná možnosť kedykoľvek z EÚ vystúpiť.
Ú. z. nahrádza všetky zmluvy súčasného primárneho práva EÚ – Rímsku zmluvu (1958), Zmluvu o Európskej únii (Maastricht 1993) ako aj následné kľúčové novelizácie primárneho práva EÚ - Jednotný európsky akt (1987), Amsterdamskú zmluvu (1999) a Zmluvu z Nice (2003).
Ú. z. sa skladá z preambuly a štyroch častí.
Preambula – je uvedená citátom gréckeho historika (Thukydides) o demokratickom zriadení ako vláde väčšiny. Zdôrazňuje, že Únia čerpá inšpiráciu z kultúrneho, náboženského a humanistického dedičstva Európy, že „zjednotená v svojej rozmanitosti“ je postavená na storočných humanistických tradíciách a hodnotách, ku ktorým sa prihlasuje naďalej a z ktorých vychádza aj rozširujúca sa EÚ.
Prvá časť (9 kapitol, 59 článkov) - obsahuje definíciu EÚ, jej hodnôt a cieľov, vymedzenie základných práv a občianstva Únie, úpravu deľby kompetencií medzi Úniou a členskými štátmi, úpravu právomocí a vzájomných vzťahov medzi inštitúciami Únie, stanovuje postup pri výkone kompetencií, upravuje financovanie, podmienky členstva a vymedzuje pravidlá, ktorými sa riadi demokratický život Únie a jej vzťahy so susednými štátmi.
Druhá časť obsahuje Chartu základných práv EÚ, s niekoľkými zmenami oproti textu dohodnutému v roku 2000, a ktorá doposiaľ existovala len ako politická deklarácia bez právnej záväznosti. Jej zaradením do Ú. z. dostáva právnu záväznosť a poskytuje katalóg základných práv a slobôd, ktoré môže občan uplatňovať voči inštitúciám Únie, prípadne voči orgánom členských štátov, ak k ich porušeniu došlo pri implementácii práva EÚ.
Tretia časť (7 kapitol, 342 článkov) - konkretizuje úpravy obsiahnuté v prvej časti, preberá alebo upravuje články zo základných zmlúv EÚ a jednotlivé aspekty výkonu kompetencií Únie.
Štvrtá časť (10 článkov) - obsahuje všeobecné a záverečná ustanovenia, ktoré okrem iného rušia doterajšie zmluvy primárneho práva EÚ dnes obsiahnuté v približne dvadsiatich zmluvách, upravuje rozsah pôsobnosti Ú. z., postup pri jej prípadnej revízii a podmienky platnosti.
Protokoly a prílohy - upravujú ďalšie detaily usporiadania Únie. Dôležitý význam má predovšetkým Protokol o roli národných parlamentov a Protokol o uplatňovaní zásad subsidiarity a proporcionality.
Základné kľúčové zmeny inštitucionálneho usporiadania EÚ:
-
EÚ sa stáva univerzálnym právnym nástupcom Európskeho spoločenstva a súčasnej Únie a tak získava svoju právnu subjektivitu. Ú. z. síce neprevzala delenie agendy do troch pilierov, tak ako ich zaviedla maastrichtská zmluva, zachováva však osobitné postupy pre oblasť súčasného II. piliera (spoločná zahraničná a bezpečnostná politika) a III. piliera (spravodlivosť a vnútro);
-
sprehľadňuje existujúcu deľbu kompetencií (v oblasti výlučných kompetencií EÚ; spoločných kompetencií EÚ a členských štátov; koordinácie hospodárskej politiky a politiky zamestnanosti; podporných, koordinačných a doplnkových aktivít EÚ). EÚ má kompetencie, ktoré na ňu členské štáty výslovne preniesli a vo všetkých ostatných oblastiach ich majú členské štáty;
-
Európska rada ako najvyšší orgán EÚ zložený zo šéfov štátov a vlád členských krajín sa stáva samostatnou inštitúciou. Doteraz platný princíp polročného rotujúceho predsedníctva je nahradený funkciou predsedu Európskej rady, voleného na 2,5 roka s možnosťou jedného predlženia. Jeho úlohou bude pripravovať a viesť summity, smerovať spoločnú stratégiu a zastupovať EÚ navonok v otázkach spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky;
-
Európska komisia sa bude v prvom období skladať z jedného zástupcu z každého členského štátu. Od roku 2014 bude mať len 15 členov s hlasovacím právom, ktorých budú doplňovať zástupcovia ostatných členských štátov avšak bez oprávnenia hlasovať. Krajiny sa budú v zastupovaní striedať tak, aby každý štát mal zástupcu vo dvoch z troch funkčných období;
-
vytvára sa funkcia ministra zahraničných vecí EÚ (súčasne podpredseda Európskej komisie) na základe personálneho prepojenia agendy Vysokého predstaviteľa EÚ pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku a Komisára pre vonkajšie vzťahy;
-
doterajšie nástroje spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politiky - spoločná pozícia, spoločná akcia, spoločná stratégia - sa nahrádzajú len jedným nástrojom - európskym rozhodnutím. V prípade závažných vnútroštátnych dôvodov môže každý členský štát vyhlásiť, že je proti prijatiu rozhodnutia v tej ktorej konkrétnej otázke. Rada pre vonkajšie vzťahy v takom prípade nebude o otázke hlasovať a môže na základe rozhodnutia kvalifikovanou väčšinou vec predložiť na prerokovanie Európskej rade;
-
Ú. z. obsahuje tzv. doložku solidarity, podľa ktorej sú členské štáty povinné navzájom si poskytnúť pomoc v prípade teroristického útoku, prírodnej katastrofy alebo katastrofy spôsobenej ľudskou činnosťou;
-
v rámci spoločnej bezpečnostnej a obrannej politiky sa zakladá nový inštitút štruktúrovanej spolupráce, umožňujúci tým členským krajinám, ktoré dosahujú vyššiu vojenskú spôsobilosť, prijať širšie záväzky v oblasti náročnejších misií;
-
Rada ministrov bude od novembra 2009 rozhodovať tzv. dvojitou kvalifikovanou väčšinou. Je definovaná ako väčšina, ktorá sa rovná najmenej 55 percentám členov rady, tvorí ju najmenej pätnásť členských štátov, ktoré súčasne reprezentujú minimálne 65 percent obyvateľstva Únie. Na prijatie návrhov nepredkladaných Komisiou alebo ministrom zahraničných vecí je potrebná väčšina 72 percent krajín a prezentujúcich 65 percent obyvateľstva;
-
v prípade existencie silnej skupiny krajín, ktoré majú výhrady proti navrhovanému riešeniu, možno využiť tzv. blokovací mechanizmus, ktorý umožňuje odklad hlasovania a ďalšie rokovanie s cieľom nájdenia kompromisu. Jeho realizácia vyžaduje počet krajín rovnajúci sa trom štvrtinám počtu členských krajín či podielu obyvateľstva. Blokujúcu skupinu krajín musia pritom tvoriť najmenej štyri členské krajiny, čo znemožňuje trom najväčším krajinám, ktoré majú cez 35 percent obyvateľstva, blokovať rozhodnutia malých krajín;
-
v niektorých oblastiach trestného práva a sociálnej politiky môže členský štát využiť tzv. systém záchrannej brzdy. Spočíva v možnosti pozastaviť proces prijímania návrhu jeho posunutím do Európskej rady;
-
rozširujú sa legislatívne právomoci Európskeho parlamentu, ktorý bude s Radou ministrov okrem zahraničnej a bezpečnostnej politiky prakticky spolurozhodovať o všetkých otázkach. Počet poslancov sa od roku 2009 zvýši na 750 poslancov, pričom žiadnu krajinu nemôže zastupovať viac ako 96 alebo menej ako šesť poslancov;
-
posilňuje sa postavenie národných parlamentov, ktoré môžu vstúpiť priamo do legislatívneho procesu na európskej úrovni prostredníctvom tzv. včasného varovného mechanizmu. V stanovenej lehote môžu posúdiť, či návrhy európskych legislatívnych aktov predkladaných Európskou komisiou rešpektujú zásadu subsidiarity. Budú mať prístup k ročnému legislatívnemu programu a budú informovaný aj o ďalších otázkach. Získavajú možnosť podieľať sa na procese prijímania nových členských štátov.
Ú. z. nadobudne platnosť 1. 11. 2006 v prípade, ak bude ratifikovaná vo všetkých členských štátoch. Väčšina členských štátov, vrátane Slovenska, plánuje novú zmluvu ratifikovať v národných parlamentoch, niektoré štáty pripravujú referendá. V prípade neschválenia niektorou členskou krajinou existuje možnosť fungovania EÚ naďalej podľa súčasného modelu (Zmluva z Nice). Museli by sa však zahájiť nové rokovania o budúcej inštitucionálnej štruktúre Únie, pretože platnosť niektorých z kľúčových ustanovení tejto zmluvy je časovo obmedzená a skončí v roku 2009. Jej úplné znenie je Vám k dispozícii v našej knižnici.
Hodnotenie článku
Ohodnoťte článok počtom hviezdičiek. Čím viac hviezdičiek, tým viac bodov článok dostane.
Aktuálne hodnotenie článku je
2.88.