Obamovi muži a ženy

Obamovi muži a ženy

Autor: Branislav Skrečko

Pred 44. prezidentom Spojených štátov stojí nemálo zahranično-politických problémov. Musí riešiť dva konflikty v Afganistane a Iraku, rozpínajúce sa Rusko, problematickú Venezuelu, terorizmus, iránsky nukleárny program, vzrastajúce pirátstvo a do toho všetkého ešte aj svetovú hospodársku krízu. Na ich zvládnutie sa bude musieť americká hlava štátu obklopiť schopnými poradcami. Urobil tak?

Spočiatku sa očakávalo, že Obama vytvorí kabinet z radov demokratov, keďže počas prezidentskej kampane sa vyznačoval ľavicovým programom a kandidoval za demokratickú stranu. Skutočnosť je však o kúsok iná. Pod svoje krídla zahrnul ako demokratov, tak i presvedčených republikánov.

Joseph R. Biden jr.

Joe Biden je jednoznačne „zásah do čierneho“. Obamovi bolo počas kampane vyčítané všeličo, napríklad, že je slabý veriaci, prípadne, že je populista. Ale najčastejší argument proti jeho spôsobilosti zastávať úrad prezidenta bola skutočnosť, že sa počas trvania svojej politickej kariéry nezaoberal problémami, ktoré by presiahli hranice štátu Illinois. Navyše v Senáte USA pôsobil iba necelé tri roky (v dobe keď ohlásil kandidatúru). Drvivú väčšinu týchto rečí zmietol Obama voľbou Josepha Bidena za svojho viceprezidenta zo stola. Biden má naozaj pestrú politickú minulosť. V politike sa pohybuje už od svojich 29 rokov, kedy sa stal senátorom USA za štát Delaware. Od roku 1975 je členom komisie pre zahraničnú politiku („foreign relation committee“)[1], pričom jej predsedal od roku 2001 do 2003 a potom od 2007 až dodnes.[2]

Biden pôsobí dojmom tvrdého chlapíka, s ktorým si radšej „nik nezačína“[3]. Je jednoznačným zástancom diplomacie, ale, na strane druhej, nie je ani odporcom silových zásahov. Okrem vojny v Perzskom zálive bol podporovateľom všetkých vojen, ktoré viedli Spojené štáty od konca studenej vojny.[4] Tú poslednú v Iraku, síce označil za chybu, ale pri otázke, kedy by mali americké vojská z Iraku odísť, je veľmi opatrný: „... ja nechcem aby sa tam museli moji vnuci a vnučky o 15 rokov vrátiť. Takže na tom, ako odídeme, dosť záleží“, povedal.[5] Biden vytrvalo podporuje rozširovanie NATO a bol aj za vstup Gruzínska a Ukrajiny.[6] V čase rozpadu Juhoslávie a stupňovania násilia v Bosne, chcel presadiť aby Spojené štáty poskytli bosnianským moslimom pomoc (hlavne vojenskú). Podporil nálety na Srbsko. Počas minuloročného konfliktu ohľadom gruzínskych separatistických regiónov navštívil Biden Gruzínsko a strávil tam jeden víkend.

Mnohí, ktorí s ním pracovali, hovoria, že je človek schopný robiť ústupky, nehľadí na to, či je ten druhý republikán, či demokrat, ale snaží sa nájsť kompromisy. „Fundamentálne senátor Biden verí, že americká angažovanosť vo svete môže toho veľa zmeniť. Ale pretože je realista, verí, že je lepšie robiť takéto akcie za podpory priateľov a spojencov“, vyjadril sa o Bidenovi James Rubin, Bidenov poradca a úradník v bývalej Clintonovej administratíve.[7] Joe Biden je zároveň spoluautorom opatrenia, ktoré v júli 2008 podpísal George Bush, a ktoré výrazne zvýšilo prostriedky poskytnuté Spojenými štátmi iným krajinám v boji s AIDS, maláriou a tuberkulózou.[8]

Keď ide o zahraničnú politiku, vybral si súčasný americký prezident schopného štátnika s kontaktmi a skúsenosťami. Jediný problém s Bidenom bude mať Obama iba v tom, či mu nakoniec Biden „nevyfúkne“ rozhodujúce slovo v zahraničných záležitostiach.

Robert M. Gates

Ak niečím Barack Obama prekvapil, tak určite tým, že ponechal Roberta Gatesa, „bushovca“ a republikána na poste ministra obrany. Obama oficiálne zavrhol Bushovu politiku, a preto týmto rozhodnutím mnohých zaskočil. Gates rozhodne nebol odporcom vojny v Iraku a nič nenaznačuje, že by ním bol aj dnes. „Tento rozsudok budú musieť urobiť historici,“ odvetil na otázku Marka Daytona, demokratického senátora za štát Minnesota, či bola vojna v Iraku chybou.

Robert Gates je rovnako ako Joe Biden už skúsený politik a úradník. Je jediný, kto to z obyčajného zamestnanca CIA dotiahol až na post jej riaditeľa.[9] V osemdesiatych rokoch pracoval ako Reaganov zástupca riaditeľa pre tajnú službu[10] a ako riaditeľ dozornej rady pre zahraničnú tajnú službu (Foreign intelligence advisory board) [11]. Od roku 1991, až do nástupu Billa Clintona na post prezidenta v januári 1993, stál Gates na čele CIA[12]. Od roku 1999 pracoval ako dekan a o dva roky neskôr ako prezident školy Texas A&M University.[13] [14] Možnosť pracovať na tejto univerzite dostal od Georga Busha seniora. Prvú ponuku od administratívy Georga Busha mladšieho dostal Gates už vo februári roku 2005, a to na miesto riaditeľa národnej tajnej služby[15]. Inštitúcia bola vytvorená v dôsledku zmien vyvolaných útokmi z 11. septembra. Túto funkciu však odmietol pre výhrady v oblasti právomocí riaditeľa. Druhá ponuka od Busha mladšieho prišla tesne pred voľbami do Kongresu v roku 2006, kedy Bush odvolal nepopulárneho Donalda Rumsfelda z kresla ministra obrany. Tento post Gates už neodmietol.

Po konci studenej vojny stratili USA svojho úhlavného nepriateľa a v „povojnovej“ eufórií sa robili rázne škrty v americkom rozpočte. Zmenám sa nevyhla ani CIA, ktorú v tej dobe riadil Gates. Aktívne bránil ďalšiemu „zoštíhľovaniu“ rozpočtu CIA a preformuloval priority tajnej služby v nových podmienkach medzinárodných vzťahov. V dobe, keď sa ujal funkcie šéfa CIA bolo 60 percent prostriedkov CIA orientovaných na Rusko, resp. Sovietsky zväz. Po jeho odchode už len 13 percent.[16]

Gates sa ukázal byť schopný robiť kompromisy. Mnohí oceňovali jeho nadstranícky prístup k riešeniam problémov, ktoré musel ako minister obrany zdolávať. Demokratický senátor Carl Levin za štát Michigan mu raz aj zasalutoval a slovne ocenil jeho odbornú spoluprácu.[17] Robert Gates sám o sebe tvrdí, že rozumie byrokracii a administratíve lepšie ako ľudia vo vláde, ktorí prišli zo súkromného sektora, pretože on sám bol vždy byrokrat. „Je veľmi dôležité,..., zapojiť do inštitúcie profesionálov. Pretože potom riešenie, koniec koncov, je ich riešením a budú ho brániť ešte dlho potom, čo osoba, ktorá to celé iniciovala, odišla.“[18]

V čase, keď pôsobil ako minister obrany, podporoval stratégiu generála Petraeusa, ktorá výrazne obmedzila sektárske násilie v Iraku.

Staronový minister obrany je jednoznačne idealista konzervatívneho strihu, ale zachováva si triezvy pohľad na situácie, ktoré okolnosti môžu priniesť. Nemá ilúzie o možnostiach demokracie. „Príliš často sú voľby prirovnávané ku demokracií a slobode,“ poznamenal k voľbám v Palestíne, v ktorých zvíťazili teroristické skupiny[19].

Obama si nevybral zle. Rovnako, ako v prípade Joe Bidena, si zvolil skúseného politika s kontaktmi. Tento minister však mnohé Obamove názory z predvolebnej kampane nezdieľa, čo sa môže stať základňou pre budúce nezhody.

Hillary R. Clinton

Ako keby nebolo prekvapení dosť, vybral si Obama na post ministra pre zahraničné veci Hillary Rodham Clintonovú. Ešte viac neočakávaný okamih prišiel, keď jeho najvážnejšia súperka počas primárok, ktoré boli zrejme jedni z najdramatickejších v histórií, túto pozíciu aj prijala.

Hillary vyrástla v rodine republikánov, a tak spočiatku bola viac naklonená myšlienkam americkej pravice[20]. To sa však rýchlo zmenilo a už v roku 1972 sa podieľala na kampani demokratického kandidáta Georga McGoverna. Hillary vtedy natrvalo prestúpila do tábora demokratov[21]. Vyštudovala právnickú školu v Yale, kde stretla aj Billa Clintona. Naplno sa zapojila do práce pre demokratickú stranu a aktívne pomáhala svojmu manželovi v jeho politických ambíciách. Neskôr ako prvá dáma navštívila viac ako 80 krajín sveta a získala veľké množstvo kontaktov.[22] V roku 2000 sa Hillary Clintonová stala senátorkou USA za štát New York, pričom svoj post obhájila aj v roku 2006.[23] Vždy sa výrazne angažovala v oblasti ženských práv, interrupcií a zdravotníckej reformy. Ako senátorka upriamila pozornosť na armádu a zahraničnopolitické záležitosti. Zasadla v komisií pre vojenskú službu (armed services committee) a pravidelne komunikuje so zahraničnými diplomatmi a expertmi. Bývalý minister zahraničných vecí USA, Warren Christopher, o nej povedal, že je „prirodzene nadaný diplomat“.[24]

Mnohí jej však napriek tomu vyčítajú neskúsenosť. Clintonová nemá za sebou dlhé roky akademickej práce na poli zahraničných vecí ako má Condoleezza Rice ani nenadobudla dostatočný armádny know-how Colina Powela, ako vo svojom článku poznamenala Helene Cooper.[25] Napriek tomu si získala rešpekt viacerých osôb z radov diplomatickej obce. Clintonová si svojej neskúsenosti zrejme bola vedomá, a tak svoj čas v politike využila hlavne na získavanie zahranično-politických kontaktov. Od roku 2002, keď zasadla v komisií pre vojenskú službu, tri krát navštívila Irak a aj Afganistan.

Napriek tomu, že je Hillary demokratom, je možné u nej od nástupu do senátu pozorovať mierny príklon k republikánskej pravici. Neustále omieľaný fakt, že hlasovala za vojnu v Iraku, je len jedna časť celého puzzle. Ohľadom interrupcií bola vždy zástancom práva na potrat. V posledných rokoch sa však výrazne posunula do politického stredu. Nechala sa počuť, že potrat je „smutná, dokonca tragická voľba“, a že sa teší na deň, keď sa potraty budú diať iba „za veľmi vzácnych okolností“.[26] Zasadila sa o zvýšenie platov pre vojakov, pre členov národnej gardy a stála neoblomne v opozícií voči zatváraniu vojenských základní. Vyslovila sa aj za silnú americkú vojenskú prítomnosť v zahraničí.[27] Hlasovala za opatrenie, ktoré označilo Iránske revolučné gardy za teroristickú organizáciu a je výrazným podporovateľom Izraela.[28] Verejne vystúpila aj s Newtom Gingrichom a spoločne vypracovali zdravotnícky zákon o online výmene informácií medzi doktormi, pacientmi a zdravotníckymi expertmi.[29] Pritom Gingrich je republikán, ktorý sa v najväčšej miere „zaslúžil“ o zmarenie jej zdravotnej reformy z roku 1994. Svoje áno povedala aj na 87 miliardový balík na obnovu Iraku, napriek tomu, že s ním väčšina demokratických kongresmanov nesúhlasila. Hillary ako jedna z šiestich demokratov, nepodporila zákon, ktorý by zrejme vážne narušil program vývoja protiraketovej obrany.[30] Volala aj po tvrdších hraničných kontrolách a prísnejšej imigračnej politike.[31] Získala si tak na svoju stranu nejedného republikána, i keď zároveň si pohnevala niektorých kolegov z demokratickej strany. Vo veci imigračnej politiky sa natoľko priblížila republikánom, že konzervatívny komentátor Tony Blankley o Hillary raz napísal: „nikdy by som si nemyslel, že napíšem nasledujúce slová, ale: Boh žehnaj Hillary Clinton“.[32]

O Hillarynom posune do politického stredu sa špekulovalo ako o úmyselnej príprave na blížiace sa prezidentské voľby v roku 2008. Z časti je tomu určite tak, no na strane druhej sa v Clintonovej skrýva poriadny kus konzervatívnych ideálov. Bola v takom duchu aj vychovaná a jej postoje k homosexuálnym manželstvám, násiliu vo filmoch, alkoholizmu, jasnému zmyslu pre správne a nesprávne, to len potvrdzujú.[33] Má povesť neoblomného politika a v mnohom sa tá povesť ani nemýli. Že dokáže byť poriadne „ostrá“ dokázala aj v neskoršej fáze primárok v roku 2008.

Hillary rozhodne nechýba guráž a urobila na poli medzinárodných vzťahov významný pokrok. No nikdy nedohadovala mierovú zmluvu a v porovnaní s jej predchodkyňou nemá ani toľko zahraničnopolitických skúseností. Bude zaujímavé sledovať, ako sa jej bude dariť.

Leon E. Panetta

Séria prekvapení pokračovala aj pri výbere šéfa CIA. 44. prezident si na túto funkciu vybral Leona Panettu, bývalého náčelníka štábu (chief of staff) za éry prezidenta Billa Clintona.

Leon Panetta začal svoju politickú kariéru ako asistent senátora Thomasa Kuchela z Kalifornie. O tri roky neskôr, v roku 1969, sa stal špeciálnym asistentom pre ministra zdravotníctva, vzdelávania a sociálneho systému (secretary of health, education and welfare) a riaditeľom kancelárie pre ľudské práva.[34] Panetta pôvodne vstúpil do politiky ako republikán. V roku 1971 však došlo u neho ku politickej premene a prešiel ku demokratom, pretože sa nezhodol s vtedajším hodnotovým posunom republikánskej strany.[35] V roku 1977 prvý krát kandidoval do snemovne reprezentantov USA a treba dodať, že úspešne. Svoj post neskôr ešte 7 krát obhájil, až kým sa v júli roku 1994 stal na dva a pol roka Clintonovým náčelníkom štábu.[36] Bol aj členom Bakerovej a Hamiltononovej komisie, ktorá vypracovala odporúčania pre prezidenta Busha mladšieho, ako ďalej naložiť so situáciou v Iraku[37]. Závery komisie sa však nakoniec ukázali byť chybné.

Ihneď po ohlásení jeho nominácie sa na Panettu spustila lavína kritiky ohľadom spôsobilosti pre túto funkciu. Panetta nemá priame skúsenosti s tajnými službami a jeho odporcovia mu to dali pocítiť. „Outsider“, podľa kritikov, nebude schopný preniknúť cez spletitú sieť byrokracie v CIA.

Prívrženci Panettu argumentovali práve jeho obdobím stráveným ako náčelník štábu, kedy sa pravidelne zúčastňoval aj rokovaní o záležitostiach tajných služieb. Práve vtedy nahliadol do sveta CIA a ostatných špionážnych služieb. Spomenulo sa aj jeho štúdium v armádnej škole tajných služieb (Army Inteligence School) v rokoch 1964 až 1966. Po jej absolvovaní nastúpil v hodnosti kapitán do sekcie zaoberajúcou sa tajnými operáciami vo Ford Ord, Kalifornií.[38]

Prezident zrejme nebol úplne hluchý ku hlasom, ktoré upozorňovali na Panettovu neskúsenosť. Rozhodol sa preto požiadať Stephena Kappesa, dovtedajšieho zástupcu riaditeľa CIA, aby zotrval vo svojej funkcií.[39] Demokratický funkcionári nakoniec aj vyhlásili, že Obama si vybral Panettu hlavne pre jeho organizačné a manažérske schopnosti, jeho známosti vo Washingtone, pre jeho skúsenosti v zahraničnej a rozpočtovej politike a koniec koncov, Panetta sa neštíti spolupráci s predstaviteľmi oboch politických strán.[40]

V tomto okamihu je možné iba povedať, že si Obama zvolil dobrého manažéra, ktorý je skúseným politikom. Ale iba čas ukáže, či si vybral aj dobrého šéfa pre CIA.

Povedať, že Obamovi ministri nie sú odborníci vo svojom obore, by bolo klamstvo. Ale až nasledujúce mesiace ukážu, či sú aj tými správnymi osobami pre svoje posty.

[1] Timeline of Bidens life and career

http://www.sfgate.com/cgi-bin/article.cgi?f=/n/a/2008/08/22/politics/p222636D16.DTL

[2] A senate stalwart who bounced back

http://www.nytimes.com/2008/08/24/us/politics/24bio.html?pagewanted=3&ref=politics

[3] President Obamas adress to congress

http://video.nytimes.com/video/2009/02/25/us/politics/1194838132344/president-obama-s-address-to-congress.html?scp=5&sq=obama%20congress&st=cse

[4] A democratic leader on foreign policy, in Iraq and the Balkans

http://www.nytimes.com/2008/08/24/us/politics/24policy.html?ref=politics

[5] Profile: Joe Biden

http://news.bbc.co.uk/1/hi/world/americas/7574085.stm

[6] A democratic leader on foreign policy, in Iraq and the Balkans

http://www.nytimes.com/2008/08/24/us/politics/24policy.html?ref=politics

[7] A democratic leader on foreign policy, in Iraq and the Balkans

http://www.nytimes.com/2008/08/24/us/politics/24policy.html?ref=politics

[8] A senate stalwart who bounced back

http://www.nytimes.com/2008/08/24/us/politics/24bio.html?pagewanted=3&ref=politics

[9] The Professional