Izraelsko-palestínsky konflikt II

Autor: Rudolf Kucharčík

Izraelsko-palestínsky konflikt II
 
Ďalší z prístupov charakterizujúcich izraelsko-palestínsky konflikt predstavili na jar 2002 v článku The Last  Negotiation. How to  End the Middle East  Peace Process,  publikovanom  vo  Foreign  Affairs H. Agha a R. Malley. Podľa nich  treba odmietnuť tvrdenia,  podľa ktorých  je nemožné  konflikt ukončiť,  kým  pretrvá  nedôvera medzi  jednotlivými  stranami. „Nedôvera,  nepriateľstvo a podozrievanie sú  dôsledkami  konfliktu a nie ich  príčinou. Existencia vzájomnej  dôvery nemôže byť podmienkou  pre vznik  dohody; dohoda bude dôveru  vytvárať.“[1]
 
Konečná  dohoda musí  rešpektovať životné  záujmy oboch  národov  a pomyselnú „červenú  čiaru“,  t.j.  súbor požiadaviek,  z ktorých  žiadna zo strán  nemôže ustúpiť. Medzi  izraelské  životné záujmy H. Agha a R. Malley zaraďujú zachovanie židovského  charakteru  štátu, bezpečnosť  jeho  občanov, získanie medzinárodnej  legitimity a normalizáciu vzťahov s okolitými  arabskými  krajinami, zabezpečenie prístupu  k židovským  posvätným  miestam  a národným  symbolom.
 
Spomínanou  červenou  čiarou  pre Izrael  je odmietnutie masového  príchodu  utečencov,  ohrozujúcich  židovský  charakter štátu,  uznanie Jeruzalema ako  hlavného  mesta Štátu  Izrael, uznanie svätosti  Chrámovej  hory pre judaizmus, odmietnutie návratu  k hraniciam  z roku 1967, inkorporácia väčšiny existujúcich židovských  osád do  židovského  štátu, neprítomnosť ďalšej  armády medzi Jordánom  a Stredozemným  morom a stanovenie jordánskeho  údolia ako de facto izraelskej  bezpečnostnej  hranice. Medzi  palestínske životné  záujmy patria: ukončenie okupácie,  uznanie práva Palestínčanov na sebaurčenie,  spravodlivé  vyriešenie utečeneckého  problému, spravovanie moslimských a kresťanských  svätých  miest  v Jeruzaleme.
 
Palestínskou  červenou  čiarou  je vytvorenie  nezávislého  štátu,  rozloha  ktorého  bude stopercentným  ekvivalentom  rozlohy Západného  brehu  a Gazy, riešenie utečeneckého  problému -   utečencom  bude poskytnutá šanca na návrat do  oblastí,  z ktorých  ušli  pred rokom 1949, uznanie Jeruzalema  ako  hlavného  mesta palestínskeho  štátu, bezpečnostné  garancie pre nemilitarizovaný  štát.
Po  analýze týchto  požiadaviek  vidíme,  že riešením  môže byť  anexia časti územia Štátom  Izrael[2],  pričom  Palestínčania dostanú časť  územia dnešného  Izraela. Fyzické  spojenie medzi  Gazou  a Západným  brehom sa zabezpečí  vybudovaním  bezpečnej  cestnej  siete – cestným koridorom patriacim  pod izraelskú  zvrchovanosť.[3]  Kontrola nad  Chrámovou  horou  zostane v rukách  Palestínčanov,  v ktorých  v skutočnosti bola i po  dobytí  východného  Jeruzalema Izraelom  v roku 1967. Izraelu,  ktorý  má  menší  záujem  o  správu    oblasti  ako  na  zachovaní  jej  fyzickej  integrity, sa poskytnú garancie, zakazujúce akúkoľvek  úpravu  bez  jeho  výslovného  súhlasu. Garantom    riešenia bude medzinárodné  spoločenstvo, zodpovedajúce za monitoring v oblasti.[4]
 
Oba národy stále nie sú  schopné  nájsť  spoločnú  reč  v otázkach  Jeruzalema, okupovaných  území či  palestínskych  utečencov, čo  znemožňuje  cestu  vzájomnej  koexistencie. Svet  vníma  tento  dlhodobý  spor ako hlavný  lokálny konflikt s obrovským regionálnym a globálnym dosahom,  keďže sa odohráva v citlivej  oblasti,  akou Blízky východ bezpochyby je.  Z veľkej miery je výsledkom  antagonistických  vzťahov  medzi  sionizmom  a panarabizmom, t.j. ideológiami,  ktoré   boli  v tomto  regióne dominantné v prvej  polovici dvadsiateho storočia, a ktoré  hrajú  svoju  rolu  dodnes.
 
Židovské  aj  arabské  národné  hnutie sa viac či  menej  úspešne pokúšali  získať určitú  pečať  sekularizmu pre komunity, dovtedy spájané predovšetkým s konkrétnym  náboženstvom.  Spájali  sa preto  s veľmocami,  ktoré mali v minulom  storočí najväčší  vplyv na osud sveta. I preto   je  izraelsko-palestínsky konflikt sporom, ktorý  nesie časť  bremena Studenej  vojny.
 
Pre obe strany sa stalo  národné  hnutie zdrojom  pozitívnej  identity,  národného  oslobodenia a kultúrneho  oživenia.  Politické  inštitúcie späté s národnými  hnutiami – Štát  Izrael, Organizácia pre oslobodenie Palestíny /OOP/ a následný  vznik spoločenských,  politických, ekonomických  a kultúrnych  inštitúcií sú  centrálnymi  symbolmi  legitimity. Na strane druhej  majú  tie isté  ideológie i negatívnu  konotáciu – na národné  hnutie druhého  národa sa pozerajú  výlučne nepriateľsky. Pre Izraelčanov predstavuje palestínsky nacionalizmus hrozbu  pre ďalšie  jestvovanie židovského  štátu, palestínski  Arabi videli v sionizme ohrozenie svojej existencie.[5]
 
Do  roku  1948 bolo pre židovský národ typické  typická na jednej  strane dlhá  historická  tradícia, na strane druhej neexistencia vlastného  štátu. Podobne ako  v prípade moslimov aj  u nich prevládala sebaidentifikácia na základe náboženstva a tradícií. „Pre Židov krajina Izraela je nielen národnou  hodnotou, ale  i posvätnou  Krajinou /Holy Land/. S touto symbolickou hodnotou  sa voľne viazala národná  identita. Sionistické  hnutie, ktoré vytvorilo svetovú sionistickú organizáciu roku 1897 (v Bazileji) nadviazalo  na stáročnú clivosť  po návrate do Zionu a realizovalo obnovenie židovského štátu...Východiskom  pre právny stav  nového štátu sa mal  stať starožidovský kódex halakha, ktorý však bol  za posledných 1800 rokov  čiastočne zabudnutý a čiastočne už i erodovaný historickým  vývojom. Stanoviská židovského spoločenstva na pokus obnovy sa veľmi  líšili. Časť ortodoxných  Židov podporovala plnú akceptáciu náboženskej  interpretácie národnej  identity. Iné  skupiny, hlavne tie, ktoré  žili v demokratických  štátoch  Európy a Ameriky, vychádzali už  z nových štátotvorných  prístupov a domnievali sa,  že staré  východiská treba plne zamietnuť. Tretia kompromisná skupina sa domnievala, že treba rozlišovať medzi sionizmom ako nábožensko-symbolickou  utópiou  a sionizmom ako  reálnym politickým  hnutím usilujúcim o obnovu  Izraela.“[6]
 
Napriek  tomu,  že Štát Izrael  je relatívne mladým  štátom,  židovská  viera,  tradície,  zvyky sú  tak  staré  ako  biblický  Starý  zákon. V náboženských  záležitostiach  nie je pre žiadny  národ typická  taká konštantnosť a oddanosť  ako  je tomu  práve v prípade judaizmu a Židov.  Podobné príklady nájdeme i u  Arabov – arabský  nacionalizmus je fenoménom  z počiatku  20.  storočia. Náboženstvo – islam  plní  úlohu spojítka od 7.  storočia,  arabský  jazyk – ďalší  zo  znakov národa je dokonca ešte starší.  Výsledkom skoro dvojtisícročného  rozdelenia Židov  bola skutočnosť,  že prestali  byť  homogénnou skupinou.  Na strane druhej  Arabi na území  Palestíny neboli  až  do  20.  storočia chápaní  ako  samostatný  palestínsky národ ale ako súčasť  arabského  národa. Kryštalizácia národných  hnutí /židovského,  palestínskeho/ v 19. a 20.  storočí  je novodobým fenoménom.
 
Len  ťažko možno  hovoriť o existencii samostatného  palestínskeho  národa pred prvou  svetovou  vojnou.  Arabi  žijúci  v Palestíne sa prakticky v žiadnych  rysoch neodlišovali od iných  Arabov žijúcich na Blízkom  východe. Túžba po  sebaurčení a vznik  palestínskeho  nacionalizmu  boli  až  reakciou na procesy,  ktoré  sa postupne spúšťali od prelomu 19. a 20.  storočia. O palestínskom  nacionalizme v modernom zmysle slova môžeme hovoriť  až po druhej  svetovej  vojne,  resp.  po  vzniku  židovského  štátu. Židovský  nacionalizmus – sionizmus[7] bol súčasťou európskeho národného hnutia – pozoruhodného javu 19. storočia. Arabský nacionalizmus zaraďujeme do prúdu afro-azijského nacionalizmu 20. storočia. Konečným impulzom pre jeho  prejavenie bola I. svetová vojna, keď sa Arabi bojujúci na oboch  stranách stali objektom záujmu hlavných strán konfliktu.[8]
 
Židovské  národné  hnutie bolo  sčasti  odpoveďou na antisemitizmus ale i holokaust /Šoah/.  Palestínsky nacionalizmus vznikol i ako  reakcia na katastrofu /al-Nakba/, v ich  ponímaní – vyhnanie z vlastnej  zeme. 
 
Viera v obnovenie Sionu bola po  mnoho storočí základným  princípom židovskej  viery a všadeprítomným  elementom  židovského života. Židovskú existenciu  počas uplynulých  dvoch  tisícročí  pritom ovplyvňovalo  niekoľko  faktorov[9]:
  • zničenie druhého  chrámu Rimanmi v r. 70 n.l. a následné  vyhnanie Židov z ich  krajiny;
  • kryštalizácia halachy – židovského  práva regulujúceho  každodenný  život;
  • očakávanie príchodu  Mesiáša; mesianistické koncepcie
  • antisemitizmus, izolácia a prenasledovanie;
  • Tóra, Národ a Zem – predstavujúce základ  židovskej  identity;
  • formovanie /nehomogénnej/ ideológie sionizmu;
  • opätovné osídľovanie Palestíny a následný vznik nezávislého  štátu;
  • boj  o charakter  štátu – demokratický a  židovský  štát alebo náboženský  a židovský  štát.
 
Ideológia sionizmu, ktorá je postavená  na triáde – Sión, Izrael, Tóra, t.j., zem, národ a „boží odkaz “, mala rozhodujúci  vplyv  na masové  prisťahovalectvo  Židov  na územie historickej  Palestíny. Sionizmus predstavoval  podporu  bez  materskej  krajiny,  bez  podpory štátnej  moci. Sionisti „vyzývali Židov žijúcich  v rozličných  krajinách  a hovoriacich  rôznymi  jazykmi,  aby sa usadili ďaleko, v odľahlej zanedbanej  provincii  Otomanskej  ríše,  v ktorej  tisícky rokov predtým  žili  ich  predkovia.  Táto  provincia však  bola vtedy obývaná  inými  ľuďmi s vlastným  jazykom a náboženstvom,  národom,  ktorý  sa v prvotných  mukách  postavil  proti  židovskému  projektu ako  k nebezpečnému  votreniu  sa. Zakladateľ politického  sionizmu T. Herzl neveril  v ‚historické  práva‘ a bol  až  pridobre informovaný na to,  aby nevedel  o škode, ktorú  v devätnástom storočí spôsobili  boje za tieto  práva medzi Nemcami,  Francúzmi a Rakúšanmi, ale aj  na Balkáne.“[10]
 
Túžba po  Sióne dostala novú  dimenziu vznikom  nacionalistických  hnutí  v Európe v 19. storočí. Sionizmus bol  ovplyvnený  ideálmi francúzskej  revolúcie, liberalizmom, socialistickými  myšlienkami  ale i odkazmi  biblických  prorokov.
 „Odmietol tradičný  židovský  spôsob  života podľa halachy ale i ilúzie o asimilácii  židovskej  petit bourgeois a jej  následný  slávnostný  vstup  do  európskej  spoločnosti.“[11]
 
Politický  sionizmus bol i reakciou  na modernizmus  západnej  Európy a jej  osvietenstvo  a národné  hnutia. Židia v tom  čase získali  politické  práva,  ale nenachádzali  pochopenie pre svoje  národné  požiadavky. Naopak, vo  východnej  Európe sa stali  objektom  masových  represálií.  Výsledkom  bola hromadná  migrácia Židov  predovšetkým  do Spojených  štátov amerických /USA/. Časť  však  odchádzala práve do  Palestíny.
 
Sionistická  doktrína sa zakladala na troch  premisách:
  1. Židia sú  národom  a nielen  náboženskou  skupinou.
  2. Antisemitizmus ohrozuje židovskú  existenciu.
  3. Pre zachovanie židovskej  existencie  je nevyhnutný  vznik  židovského    
     štátu.
Sionisti  pritom  vychádzali  zo  štyroch  predpokladov:
  1. Napriek životu  v diaspóre zostali Židia jednotní.
  2. I keď  boli  nútení opustiť „zasľúbenú  zem“, nepozerali sa na seba  ako  na 
ľudí  bez  domova,  ale ako na národ,  ktorého zem  bola pod nadvládou  cudzincov.
3.   Židia sú  cudzincami všade okrem  vlastnej krajiny. 
4.   Jediným  miestom, kde Židia môžu  nájsť  domov,  je Izrael.[12]
 
 

[1] Agha, H.-Malley, R.: The Last  Negotiation. How to  End the Middle East  Peace Process. In: Foreign Affairs, May/June 2002, s. 12
[2] Okrem prístupov uvádzaných  v práci  musíme spomenúť i názory, požadujúce medzinárodnú  intervenciu ako riešenie konfliktu. Medzi  zástancov  tohto  riešenia môžeme zaradiť G. Barzilaia  z Univerzity v Tel  Avive,  ktorý  tvrdí,  že jediným  možným  riešením je „medzinárodná  intervencia so  súhlasom oboch  strán“. Pozri: Gábelová, B.: Jediným  možným  riešením konfliktu  je medzinárodná  intervencia. In: Listy SFPA, marec/apríl 2002, s. 12
[3] Pozri:  Agha, H.-Malley, R.: The Last  Negotiation. How to  End the Middle East  Peace Process. In: Foreign Affairs, May/June 2002, s. 13-14
[4] Pozri: Tamže, s. 14
[5] Pozri: Kelman, C. H.: The Political  Psychology of the Israeli-Palestinian Conflict: How  Can We Overcome the Barriers To a Negotiated Solution? In: Political  Psychology, No. 3, 1987,  s. 361
[6] Ivanička, K.: Geopolitika a globalizácia v postmodernistickom svete. In: Politické  vedy, č. 4, 2000, s. 70
[7] Pojem  sionizmu  prvýkrát použil  Nathan Birnbaum v spise Národné obrodenie /1885/.
[8] Pozri: Johnson, P.: Dějiny židovského  národa. Rozmluvy, Řevnice, 1996, s. 419-420
[9] Pozri napr.: Baskin,  G.-al Qaq, Z. /ed./: Creating a Culture of Peace. IPCRI, Jerusalem, 1999
[10] Elon, A.: Izraelčania a Palestínčania: Kde sa stala chyba? In: Slovo,  č. 10, 2003
[11] Baskin,  G.-al Qaq, Z. /ed./: Creating a Culture of Peace. IPCRI, Jerusalem, 1999, s. 11
[12] Pozri: Baskin,  G.-al Qaq, Z. /ed./: Creating a Culture of Peace. IPCRI, Jerusalem, 1999, s. 12

Hodnotenie článku

Ohodnoťte článok počtom hviezdičiek. Čím viac hviezdičiek, tým viac bodov článok dostane.Aktuálne hodnotenie článku je 3.04.

Diskusia k článku

zobraziť diskusiu | pridať príspevok
Prihlásiť sa | registrácia
Poslať článok
Chcete publikovať svoj článok? Použite prosím formulár.
Podobné články
Libanonská kríza
04.01.2008 - rubrika: Regióny / Blízky a stredný východ / Libanon
Izraelsko-palestínsky konflikt I.
01.01.2008 - rubrika: Regióny / Blízky a stredný východ / Izrael a Palestína
Cestovná mapa
05.01.2008 - rubrika: Medzinárodné vzťahy / Slovník
Blízky východ nielen ako izraelsko-palestínsky konflikt
01.01.2008 - rubrika: Regióny / Blízky a stredný východ / Izrael a Palestína
Izraelsko-palestínsky konflikt III
01.01.2008 - rubrika: Regióny / Blízky a stredný východ / Izrael a Palestína
Ďalšie články
Najčítanejšie články v tejto sekcii
Izraelsko-palestínsky konflikt I. (308x)
01.01.2008 - rubrika: Regióny / Blízky a stredný východ / Izrael a Palestína
Izraelsko-palestínsky konflikt II (164x)
01.01.2008 - rubrika: Regióny / Blízky a stredný východ / Izrael a Palestína
Smery americkej zahraničnej politiky – prípad Gaza (164x)
03.08.2010 - rubrika: Regióny / Blízky a stredný východ / Izrael a Palestína
Izraelsko-palestínsky konflikt IV - roky 1917-1967 (158x)
16.02.2008 - rubrika: Regióny / Blízky a stredný východ / Izrael a Palestína
Blízky východ nielen ako izraelsko-palestínsky konflikt (150x)
01.01.2008 - rubrika: Regióny / Blízky a stredný východ / Izrael a Palestína
Ďalšie články
.

 

2007 © Fórum pre medzinárodnú politiku | Podmienky používania portálu | webdesign © bart.sk