Po roku 1998 a víťazstve ľavicovej koalície, ktoré voľby priniesli, nastala v Nemecku takpovediac „nová éra“ sociálnej demokracie. Nesporné zásluhy G. Schrödera na víťazstve „červeno – zelenej“ koalície vo vnútrostraníckej politike sociálnych demokratov posilnili jeho postavenie vo vlastnej strane.
Rok 1996 bol pre Nemecko významný aj z „európskeho“ hľadiska. Základný koncept nemeckej „európskej“ politiky prijala Spolková vláda už 13. júna 1995 formou základnej smernice nemeckej politiky voči Európe.
Rok 1994 bol pre Nemecko výnimočný z viacerých hľadísk. Na federálnej a krajinskej úrovni sa uskutočnili voľby celkovo 17 krát a navyše pristúpili občania aj k voľbám do Európskeho parlamentu. Vrcholom tohto „Superwahljahr“ mal byť 16. október, kedy sa mali konať federálne voľby.
Ďalšou oblasťou, v ktorej sa Nemecko nanovo profilovalo, predovšetkým na medzinárodnom poli, bola zahraničná politika. Jej podstatnou dimenziou pri tom bola predovšetkým spolupráca vo vnútri európskeho integračného priestoru, doplnená o transatlantickú spoluprácu.
Ešte pred oficiálnym zjednotením Nemecka prebiehali rokovania o vytvorení menovej, hospodárskej a sociálnej únie. 1. júla vstúpila do platnosti nemecká marka ako jediná oficiálna menová jednotka aj v NDR.
Helmut Kohl a jeho vláda dokázali obratne diplomatickými cestami pripraviť pôdu nemeckému zjednoteniu a pre túto myšlienku získať súhlas nielen medzinárodného spoločenstva, ale predovšetkým súhlas väčšej časti obyvateľstva, aj napriek tomu, že z ekonomického hľadiska, minimálne v strednodobom horizonte, neznamenalo zjednotenie pre spoločné nemecké „hospodárenie“ optimistickú víziu.
Situácia v Nemecku v roku 1989 ani zďaleka nenasvedčovala tomu, že historický okamih zjednotenia je tak blízko.
V úvodnej časti zasadíme problematiku vývoja Nemecka do širších politicko-ekonomických súvislostí, ktoré viedli k znovuzjednoteniu krajiny. Po zjednotení sa 80 miliónov obyvateľov Nemecka ocitlo v novej politickej, ekonomickej i medzinárodnej situácii.